Luba Lesná írása a Sme c. napilap mai számában a tíz évvel ezelőtt elkövetett Remiáš-gyilkosságról. Ha nem ez kap idén Pulitzer-díjat, akkor kapják be.
Vražda Róberta Remiáša sa zahráva do autu
Tento týždeň zaznamenáme smutné výročie. V sobotu uplynie desať rokov od zavraždenia Róberta Remiáša. A mená jeho vraha či vrahov dodnes nepoznáme, hoci už pred rokmi polícia zverejnila závažné indície o tom, že na vražde Róberta Remiáša sa podieľala slovenská tajná služba. Plynutím času je čoraz menej pravdepodobné, že raz vinník či vinníci zavraždenia mladého muža budú pomenovaní. Akoby boli kompetentní na Slovensku ľahostajní proti
tomu, čo sa už v dejinách mnohonásobne potvrdilo. Ak totiž príslušníci štátneho orgánu vykonajú závažný teroristický čin, a vražda, pravdaže, podobným zločinom nesporne je, a vinníci ostanú nepomenovaní a nepotrestaní, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istou sa dá očakávať, že podobný teroristický čin sa znovu zopakuje.
Pripomeňme si aspoň, ako sa vražda Róberta Remiáša odohrala a čo o nej zistili vyšetrovatelia, ale aj novinári.
Návrat korunného svedka
Bolo to v lete pred dvoma rokmi, keď sa prekvapené Slovensko dozvedelo, že Oskar Fegyveres, korunný svedok v kauze násilného zavlečenia Michala Kováča mladšieho do zahraničia, sa po deviatich rokoch ukrývania v zahraničí vrátil na Slovensko a so zmenenou identitou sa zamestnal v radoch polície. Jeho príchod a zamestnanecký pomer v polícii sa napriek zmenenej identite dlho utajiť nepodarilo. Médiá vzápätí o tom priniesli informáciu. Prakticky celých deväť rokov sa ukrýval v zahraničí, pretože sa po tom, čo v septembri 1995 pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom usvedčil lexovskú tajnú službu z násilného zavlečenia Michala Kováča ml. do Rakúska, obával o svoj život. A tak si mnohí kládli otázku - čo sa zmenilo, že sa Fegyveres prestal schovávať v cudzine a vrátil sa na Slovensko?
Pomerne zvláštnym sa však zdá najmä to, že tesne po svojom návrate v lete 2004 bol Oskar Fegyveres predvolaný na políciu, aby doplnil svoje svedectvo o vražde svojho najlepšieho priateľa Róberta Remiáša, a on bez ospravedlnenia neprišiel. Podľa našich informácií Fegyveres svoju výpoveď do dnešných dní nedoplnil! A to napriek
tomu, že po prvý raz v kauze zavraždenia svojho priateľa vypovedal vo februári 2003, teda ešte v čase, keď sa ukrýval v zahraničí. Svoje svedectvo podával pred vyšetrovateľom a pred obhajcami bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu, ktorý už bol v tom čase obvinený z objednania vraždy Remiáša.
Tesne po výpovedi v osobnom rozhovore na otázku, prečo sa rozhodol riskovať a vypovedať, podčiarkol: "Pretože ide o môjho priateľa, ktorého vraždu mohla zinscenovať Slovenská informačná služba. A ak to slovenská tajná služba nebola, tak o Róbertovej vražde podľa mňa vedeli." Ale detaily z obdobia, keď sa únos uskutočnil a keď zavraždili Remiáša, ako už vo februári 2003 tvrdil, si už nepamätal. Je viac ako pravdepodobné, že na stratu pamäti sa sťažoval aj počas svojej výpovede, keďže vyšetrovateľ potreboval jeho vyjadrenia doplniť.
Pripomeňme, že Oskar Fegyveres ako prvý ešte v septembri 1995 jednoznačne tvrdil, že únos syna vtedajšieho slovenského prezidenta vykonali príslušníci a technika SIS. Vzápätí po svojej výpovedi za dramatických okolností ušiel do zahraničia. Spolu s priateľkou cestoval zo štátu do štátu, striedal miesta pobytu, keď nadobudol dojem, že sa jeho úkryt prezradil. Poskytol niekoľko rozhovorov, v ktorých podčiarkoval zakaždým, že sa na Slovensko vrátiť nemôže, pretože sa naďalej obáva o svoj život. A slovenská verejnosť chápala, že jeho obavy sú oprávnené. Dvadsiateho deviateho apríla 1996 približne desať minút po desiatej hodine večer na Karloveskej ceste v Bratislave totiž vybuchlo auto jeho najlepšieho priateľa Róberta Remiáša a Róbert v ňom uhorel zaživa.
Smrť za priateľstvo
Ako sme už spomenuli, Róbert Remiáš bol najlepším priateľom Oskara Fegyveresa. Po tom, ako sa Fegyveres ukryl v zahraničí, mu Róbert robil spojku s domovom. Samotný Fegyveres ešte vo februári 2003 podčiarkol, že Róbert mu pomáhal od prvej minúty jeho úteku. Hneď ako na Račianskej ulici dokončil pred vyšetrovateľom Petrom Vačokom svoju výpoveď, zatelefonoval Róbertovi: "Po výpovedi som sa skontaktoval s Róbertom Remiášom, povedal som mu, nech si zoberie pas a príde pre mňa. Prišiel, stretli sme sa na Račianskej a odtiaľ sme išli priamo na hranicu a prešli sme hranicu." Fegyveres pripustil aj to, že osobné veci mu Róbert priniesol neskôr. Neprekračovali totiž hranicu s kufrom, aby nevzbudili pozornosť.
Tesne po tom, čo Fegyveres utiekol do zahraničia, bol Remiáš sledovaný. Sledovanie sa stávalo čoraz agresívnejšie, až Remiáš dostal strach o svoj život. Štrnásteho marca 1996 dokonca požiadal majora Číža, vtedajšieho vyšetrovateľa únosu Michala Kováča ml., o ochranu. Remiáš mu uviedol aj autá, ktoré ho prenasledovali. Išlo o Ford Sierra NRI 96-27, Mitsubishi Pajero NRI 54-39 a Feliciu BLH 99-98.
Po prelustrovaní vozidiel vysvitlo, že autá s nitrianskymi značkami patrili nitrianskej mafii, známej ako ferusovci. Dodnes nevieme, ako tento fakt spracovali vtedajšie orgány činné v trestnom konaní. Podľa vlastných Remiášových slov pre denník SME sa mu vyšetrovateľ Číž vysmial a naznačil mu, že policajnú ochranu mu zabezpečí, až keď prezradí, kde sa schováva Fegyveres. O pár týždňov neskôr vysvitlo, že obavy Remiáša boli oprávnené. Ako sme už spomenuli, 29. apríla desať minúť po desiatej hodine večer auto Róberta Remiáša vybuchlo počas jazdy a on sám zhorel.
Vytváranie fám
Vtedajší poprední štátni predstavitelia spolu s predstaviteľmi polície sa ponáhľali medializovať najmä dve veci - že auto Róberta Remiáša vybuchlo pre technickú poruchu, a po druhé: že Remiáš mal kontakty s podsvetím. Ani jedno ani druhé sa nepotvrdilo. Naopak. Dokázalo sa čosi iné. Najmä vďaka pracovníkovi Kriminalisticko-expertízneho ústavu Tiborovi Šmídovi vysvitlo, že príčinou výbuchu Remiášovho auta bolo iniciovanie nástražného výbušného systému.
Fámou o kontaktoch s podsvetím po Remiášovej smrti rád operoval aj vtedajší premiér Vladimír Mečiar. V tejto súvislosti dokonca aj nepriamo naznačil výpoveď istého Mettiho Bubernika. Metti Bubernik mal vo februári 1997, teda takmer rok po Remiášovom zavraždení, vypovedať v tomto zmysle: "Remiáš oklamal nejakých Turkov o šesť kíl heroínu, na to mám ťažké dôkazy." Žiadne dôkazy o čomsi podobnom však Bubernik vyšetrovateľovi nepredložil. A do dnešného dňa sa žiadne podobné dôkazy nenašli. Bubernik podľa našich ďalších zistení mal vyšetrovateľovi povedať aj to, že spoločne spolu s Oskarom Fegyveresom a Remiášom chystali fingovaný únos prezidentovho syna. Dokonca tvrdil, že Remiáš si po fingovanom únose mladého Kováča uňho odložil maskáče, ktoré mal počas únosu oblečené.
Netrvalo dlho a jednoznačne vysvitlo, že Bubernikova výpoveď bola falošná. Vzápätí po tomto Metti Bubernik dopadol podobne ako Róbert Remiáš. Traja jeho budúci vrahovia ho vyvolali z baru a zbili na ulici. Po bitke Bubernik nasadol do svojho auta, naštartoval a o pár minút neskôr výbuchom nástražného systému v aute uhorel. V roku 2003 vyšetrovateľ z vraždy Bubernika obvinil troch mužov. Zaujímavé je, že jeden z nich, R. P., údajne člen mafie (mal patriť k surovčíkovcom), bol vlani zastrelený. Jeho vrah dodnes nie je známy.
Záujem lexovskej SIS
To, že o najlepšieho priateľa Oskara Fegyveresa sa naozaj zaujímala lexovská tajná služba, vysvitlo zo správy SIS z roku 1999, ktorú v parlamente predniesol Vladimír Mitro. Vysvitlo z nej medzi iným aj to, že Róbertovi Remiášovi do konca života SIS odpočúvala telefón: "Jeho telefón v byte na Majerníkovej 5 bol odpočúvaný SIS od 14. novembra 1995 až do jeho smrti. Súčasne bol sústavne sledovaný v akcii Brojler."
O možnej spolupráci vtedajšej tajnej služby s mafiou v súvislosti so zavraždením Róberta Remiáša vraví pomerne jednoznačne publikovaná výpoveď Mareka L. v denníku SME, ktorý sledoval Remiáša na Felicii BLH 99-98, teda na jednom z áut, ktoré Remiáš uviedol pred majorom Čížom. Marek L. patril do skupiny nitrianskych ferusovcov. V publikovaných vetách Marek L. spomína ďalších známych slovenských mafiánov - Petra Križanoviča a dokonca aj vtedajšieho bossa slovenskej mafie Miroslava Sýkoru: "Čo sa týka osoby Remiáša, osobne som ho nepoznal. Od Križanoviča som sa dozvedel, že o takúto osobu by mal záujem Sýkora. Asi na druhý alebo tretí deň mi Križanovič povedal, že Sýkora potrebuje Remiáša pre siskárov, pretože mal niečo s únosom prezidentovho syna a chceli vedieť, kde sa nachádza jeho kamarát Oskar Fegyveres."
Podľa našich informácií Miroslav Sýkora riešil vo svojej vile na Slnečnej ulici v Senci, kedy a ako zabiť Róberta Remiáša. Za povšimnutie stojí, že tesne po vražde Remiáša túto vilu prepísal práve na ferusovca Mareka L.
Priveľa mafiánov na mieste činu
Záhadou pre verejnosť ostáva, ako je možné, že práve v čase výbuchu auta Róberta Remiáša sa na mieste činu, teda na Karloveskej ceste pri Riviére, nachádzalo hneď niekoľko známych tvári zo slovenského podsvetia. Kompetentní sa zhodujú v názore, že ich tam niekto musel zorganizovať. Niekto, kto svojím vplyvom prekonal aj - nazvime to "skupinové rivality" podsvetia. V prvom rade išlo o Romana Deáka, známeho blízkymi vzťahmi s bratmi Diničovcami. Deák sedel presne na opačnej strane cesty vo svojom Mercedese, džípe fialovej metalízy. Bol to on, kto oznámil na stopäťdesiatosmičku, že na Karloveskej vybuchlo auto. Za pripomenutie stojí, že bratia Diničovci vlastnili klub Tropicana, v ktorom viackrát hostia videli vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana Lexu.
Nesmierne zaujímavý je aj ďalší fakt. Na opačnej strane ako bol Roman Deák, teda pri Riviére blízko miesta, kde Remiáš zahynul, bol Mercedes s ďalšou známou osobnosťou slovenského podsvetia, s bossom dunajskostredskej mafie Tiborom Pápayom, prezývaným Papa Joe. Taký zhluk šéfov podsvetia na jednom mieste činu vyvoláva dojem, že ich tam ktosi zorganizoval. Napríklad preto, aby sa mohlo tvrdiť, že obeť mala kontakty s podsvetím. Aby sa zakryl hlavný vinník a motív vraždy človeka, ktorý veľa vedel o únose syna vtedajšieho prezidenta. V každom prípade podobný zhluk bossov mafie na mieste, kde kohosi vyhodia do povetria, je viac ako neočakávaný.
Kto sú vrahovia?
Podľa ďalších informácií na mieste činu mali byť aj Imrich Oláh a Jozef Roháč, ktorých vyšetrovateľ obvinil zo zavraždenia Remiáša ešte koncom novembra 1999. Podľa vtedajšieho obvinenia mal Roháč umiestniť do zadnej časti nápravnice Remiášovho auta BMW výbušný systém. Ten obaja páchatelia iniciovali práve 29. apríla 1996 pár minút po desiatej hodine na Karloveskej ceste. Už pri ich obvinení Jaroslav Ivor, vtedajší šéf vyšetrovateľov, tvrdil, že obidvom pomáhali ďalší dvaja muži, pričom jeden z týchto zatiaľ neznámych mal byť príslušník SIS. A o pár rokov neskôr bol dokonca z objednania si Remiášovej vraždy obvinený aj vtedajší riaditeľ SIS Ivan Lexa. Pripomeňme, že kostru Imricha Oláha nedávno objavili policajti a po Jozefovi Roháčovi polícia doteraz pátra.
Dnes však podľa našich ďalších zistení vychodí, že Oláh nemá s Remiášovou vraždou nič spoločné. Imrich Oláh sa s Roháčom ani príliš nepoznal, pochádzal z Popradu a patril k východniarskej mafii, zatiaľ čo Roháč bol z Levíc a často chodil do Bratislavy, mal v hlavnom meste kontakty. Navyše, Roháč bol známy tým, že bol samotár a "pracoval" (ak sa druh činnosti, z ktorej je obvinený, teda výroba výbušných zariadení a ich iniciovanie, dá nazvať "prácou") sám. Už nehovoriac o tom, že podľa niektorých tvrdení, ktoré v poslednom čase vyplávali na povrch, Miroslav Sýkora nepochodil, keď si objednával zavraždenie Remiáša u najznámejších skupín mafie, tvrdiac, že je to záujem vtedajších šéfov tajnej služby, a tak sa zavraždiť Remiáša mal odhodlať sám. Navyše, nitrianski ferusovci sa mali celkom "zdekovať" po tom, čo denník SME 15. marca 1996 uverejnil ešpézetky áut, ktoré prenasledovali Remiáša. V súčasnosti polícia údajne nevylučuje možnosť, že to bol Jozef Roháč, ktorý predsa len po dohode so Sýkorom uložil nástražný systém do Remiášovho auta a odpálil ho.
Obvinenie Imricha Oláha však kompetentní v súčasnosti spochybnili s vysvetlením, že bolo neopodstatnené.
Jozef Roháč a Imrich Oláh pred vznesením obvinenia zmizli. Jozefa Roháča intenzívne hľadá slovenská a aj maďarská polícia. Tá ho totiž obvinila z bombového útoku na maďarského veľkopodnikateľa Tamása Borosa. Spolu s Borosom v júni 1998 pri výbuchu v strede Budapešti zahynuli aj traja náhodní okoloidúci. Na výbušnom systéme sa našli odtlačky Jozefa Roháča.
Vraždenie svedkov
Romana Deáka zavraždili 20. októbra 1999. V podvečer v ten deň chcel na ulici v Dúbravke nastúpiť do svojho auta, ale nestihol. Rozstrieľali ho dvaja dosiaľ neznámi pištoľníci, schovaní popri stromoch. Ako je známe, Tibor Pápay už tiež nežije. Traja maskovaní muži ho zastrelili 25. marca 1999 v dunajskostredskej reštaurácii Fontána spolu s ďalšími deviatimi pápayovcami. V auguste 2000 polícia vraždu pápayovcov objasnila. Hlavný organizátor Ľudovít Sátor sa vraj dodnes ukrýva v zahraničí.
Miroslav Sýkora ani Peter Križanovič tiež už nemôžu byť vypočutí. Šiesteho februára 1997 okolo poludnia pred hotelom Holiday Inn v Bratislave bol samopalmi rozstrieľaný Miroslav Sýkora. V tejto súvislosti sa spomínali jeho spory s Petrom Križanovičom kvôli tomu, že svoje informácie o vražde Remiáša chcel čo najväčšmi speňažiť. Údajne to bol dôvod, prečo ho zabili. Petra Križanoviča zase zavraždili 16. apríla 1997 výbuchom auta, ktoré stálo zaparkované na bratislavskej Lietavskej ulici vedľa jeho Mitsubishi Pajero. Tieto dve vraždy nie sú dodnes objasnené.
Dvakrát tá istá prokurátorka
Dnes má verejnosť právom pocit, že orgány činné v trestnom konaní v súvislosti s vraždou Róberta Remiáša zaspali. Po obvinení bývalého riaditeľa SIS Ivana Lexu, ktoré sa udialo 5. decembra 2002, sa navonok nedeje už poriadne dlho nič. Pravdou ostáva, že sa počas posledných rokov aj v samotných vyšetrovacích orgánoch všeličo stalo. Pred niekoľkými mesiacmi z polície odišiel aj známy Jozef Šátek, ktorý niekoľko rokov zastrešoval Odbor obzvlášť závažnej trestnej činnosti, ktorý sa venoval medziiným aj možným protizákonným prešľapom lexovskej tajnej služby. Šátek bol podľa policajtov garantom, že sa kauzy lexovskej SIS naozaj vyšetrovali. Podľa našich informácií prakticky všetky kauzy SIS, ktoré ešte nie sú na súde, rieši v súčasnosti iba jeden vyšetrovateľ.
Viac ako nepochopiteľné však sú aj ďalšie fakty, ktoré sa týkajú Remiášovej vraždy. Pre chorobu kauzy SIS prestal dozorovať Michal Serbin. Prípad vraždy Róberta Remiáša zdedila prokurátorka Iveta Gorčíková, neskôr Kopčová. Iróniou osudu ostáva, že práve táto prokurátorka túto istú kauzu už raz dozorovala. A to v čase, keď sa prípad uložil. Vyšetrujúce orgány vtedy naveľa uznali, že síce sa vražda stala, že teda nešlo o technickú chybu na Remiášovom vozidle, ale nedá sa zistiť páchateľ. Ako sme už spomenuli, po zverejnení expertízy kriminalistického ústavu, ktorý takmer so stopercentnosťou vylúčil technickú chybu na Remiášovom vozidle, museli aj ďalšie vyšetrujúce orgány uznať, že išlo o vraždu. Ale v prípade sa ďalej nepokračovalo. Vzápätí po uložení prípadu, ktorý nariadila prokurátorka, prvý vyšetrovateľ, zrejme na protest proti podobným záverom, odišiel z polície.
Prípad sa otvoril až po voľbách v roku 1998 a začal sa odznovu vyšetrovať. A napriek zdržaniu vo vyšetrovaní, od prvej chvíle vychádzali najavo prekvapivé okolnosti. K najprekvapivejším, pravdaže, patrí už spomenutý fakt, že 5. decembra 2002 bol bývalý riaditeľ Ivan L. obvinený z objednania vraždy Róberta Remiáša.
Prokurátorka sa teda o nemalé zdržanie vo vyšetrovaní vraždy Remiáša postarala už v minulosti. A dnes sa deje čosi podobné. Po prebratí kauzy totiž rozhodla, že je nutné svedkov pre tzv. sprocesnenie vypočuť ešte raz. Jej názor si osvojila aj špeciálna prokuratúra. A tak svedkovia, ktorí už boli vypočutí niekoľko ráz, musia vypovedať ešte raz. Opakovanie výsluchov sa ťahá už vyše roka. Hoci na súdnom pojednávaní budú svedkovia, pravdaže, musieť vypovedať znovu. Čas plynie a oni si čoraz menej pamätajú. Už nehovoriac o tom, že mnohí z nich sa cítia ako papagáji. A, pravdaže, aj v prípade chránených svedkov je ťažké zabezpečiť ich ochranu v rozpätí takého dlhého času. Je nad slnko jasné, že plynutie času hrá do kariet páchateľom. A je zvláštne, že si to slovenská prokuratúra neuvedomovala. Alebo to, že si to neuvedomuje, len hrá?
Na záver
Podľa záverov polície, ako sa nám podarilo zistiť, sa preukázalo, že vraždu vykonal Miroslav Sýkora, vtedajší boss slovenského podsvetia. Kto bol objednávateľom vraždy, či teda naozaj išlo o vtedajšieho riaditeľa SIS Ivana L., na to už podľa našich informácií toľko jednoznačných dôkazov nie je. Aj keď mnohé indície tomu napovedajú. Kompetentní očakávajú, že obvinenie bývalého riaditeľa SIS Ivana L. v rámci tejto kauzy sa stiahne. Plynutím času mnohé indície, pravdaže, jednoducho vyprchajú. Už nehovoriac o tom, že Oskar F., jeden z kľúčových svedkov káuz týkajúcich sa bývalej tajnej služby, si už tiež začína na máločo pamätať.
ĽUBA LESNÁ
